Švárny junák Jano a jeho voz

Kde bolo, tam bolo. Tam, kde brázdil drevený rebriniak na poli, žil raz jeden švárny junák Jano. Býval v chalúpke v malej dedinke. Vlastnil aj neveľkú maštaľ, v ktorej choval kravy, kone a iné domáce zvieratá.

Každý deň začínal prácou na poli. Keďže v dobe, kedy žil si ľudia všetko pestovali na poli a z úrody vyžili celý rok, ani Jano nebol iný. Od susedov si požičiaval vozy a koče, keď niečo potreboval doviezť na roľu. A rovnako tak urobil aj vtedy, keď koncom leta vypestované plodiny či seno potreboval dopraviť domov.

Jedno ráno, keď začalo svitať, rozhodol sa však Jano, že si skonštruuje svoj vlastný voz. A tak si podonášal na dvor drevo a od kováča zohnal kov. Pomaly skladal časť po časti. Najskôr si zostrojil drevené kolesá. Ku podvozku neskôr upevnil drevené rebriny. Prednú otočnú časť dreveného voza spravil z kovu a dreva, aby ho jeho majestátne kone mohli ťahať.

Na druhý deň

Šťastím bez seba, nasadol na svoj novopostavený rebriniak. Pohodlne sa usadil a popohnal svoje kone. Vydali sa spolu na cestu, ktorá viedla na Janovu roľu. Anička od susedov obdivovala aký krásny voz si Jano postavil. Ten sa len pri jej lichotení pousmial, zložil si klobúk z hlavy a poklonil sa jej. Anička sa začervenala a zamávala mu na cestu.

Na svojom poli si Jano najskôr poviazal seno do menších balíčkov, aby sa mu ľahšie nakladalo medzi drevené rebriny. Potom ich uložil na drevený rebriniak a pobral sa domov.

Kým sa Jano vybral z poľa, zvečerilo sa. Jano počul ako vlky vyjú niekde v lese. Nestihol sa však ani spamätať a jeden mu skočil do cesty. Janove kone sa splašili a utekali čo im sily stačili. „Pŕŕŕ! Nože stojte!“ kričal na nich Jano, no bo. Bežali dolu kopcom a po chvíli sa už Jano gúľal v orosenej tráve.

„Čert ho ber, aj s takou robotou!“ hundral si Jano popod nos, keď zistil, že sa mu drevené rebriny na jednej strane zlomili. Špinavý od hlavy až po päty so zlomeným rebriniakom nakoniec došiel domov. „Dlho som ťa vyzerala na ceste. Kdeže si bol?“ čakala ho pri dverách Anička. Jano jej vyrozprával, čo sa mu po ceste stalo. Anna ho zatiaľ ponúkla teplou večerou.

Tretí deň

Len čo začal nový deň, švárny junák Jano sa pustil do opravy svojho voza. Anička ho obskakovala z každej strany. Podávala mu náradie, aby mu práca išla rýchlejšie. Spoločne to dokončili a Jano sa jej pekne poďakoval. Už mohol ďalej jazdiť jeho drevený rebriniak na poli. Anička ho však nechcela pustiť samého. Bála sa oňho a tak išla na roľu s ním.

Anička sa Janko veľmi zapáčila. Pochopil, že je to pracovitá žena. Rozhodli sa teda, že bude svadba. Voz, ktorý Jano zostrojil vyzdobili bielymi stužkami. Na ňom sa odviezli ku kostolu, zosobášili sa. Na dverách bol zvonec a rozprávke je koniec.

Pri rozprávke sme vychádzali z nášho prvého článku na našom blogu. Snažili sme sa deťom reálnejšie zobraziť život našich predkov a vtiahnuť ich do histórie rebriniaku.